Uložiť článok

Vyrastala som v tom, aby som nehovorila, že som Rómka, lebo ma odsúdia. Žijem si bežný bratislavský život, ale aj dnes občas narážam na zvláštne reakcie, tvrdí Monika Vontszemüová.

Monika Vontszemüová chodí do svojho butiku na Záhradníckej ulici v Bratislave každý deň. Obchod sa hemží pestrými farbami, no Monikine diela vznikajú v zadnej časti medzi šijacími strojmi, kde má priestor na navrhovanie.

Vášeň pre módu zdedila po rodičoch. O tom, že sa jej chce venovať, vedela už od detstva, a keď sa neskôr rozhodla študovať módny dizajn na vysokej škole, podporili ju. Jej mama po kariére módnej návrhárky len túžila, no Monike sa ten sen splnil.

V obchode má svoj vlastný stojan aj oblečenie, v ktorom sa prelína Monikina identita módnej návrhárky a jej rómsky pôvod. Jej životný príbeh však nie je príbehom talentovaného dievčaťa z osady, ktoré prekonalo prekážky a presadilo sa medzi „bielymi“.

Prečítajte si tiež:

Z osady až na vysokú školu: Na rodičov sa nehnevám. Je mi však ľúto samej seba ako dieťaťa

Monika vyrastala v Bratislave uprostred majority. Rodičia mali butik na Obchodnej ulici a ako dieťa sa hrávala pri Medickej záhrade. Prešla si vlastnou cestou prijatia a spoznávania rómstva. „Do začiatku základnej školy som ani netušila, že niečo také existuje. Až potom mi jedna spolužiačka vynadala do cigánok. Prišla som domov a pýtala som sa mamy, čo to je.“

Porozprávala o svojej ceste k tomu, aby sa stotožnila s faktom, že je Rómka a o hľadaní vlastnej rómskej identity v prostredí majority. A tiež o snahe pomôcť ľuďom, ktorí to potrebujú – napríklad cez módnu značku so sociálnym podtónom ROMADE, ktorá dáva pracovné príležitosti Rómom a Rómkam z vylúčených komunít.

Monika Vontszemüová získala ocenenie Roma Spirit za inovatívny prínos v móde a výtvarnom umení.

V rozhovore sa dozviete:

- či sa Bratislavčania v 90. rokoch neštítili nakupovať oblečenie u Rómov;

- prečo jej bitkou hrozili skinheadi aj Rómovia;

- ako si v sebe nosila svoje rómstvo;

- prečo začala otvorene priznávať, že je Rómka;

- čím je rómska móda unikátna.

Mysleli si, že som mamin suvenír z dovolenky

Už vašichrodičov bavila móda a mali butiky s oblečením. Vaši starí rodičia pritom boli hudobníci. Ako sa začal tento prelom vo vašej rodine?

Celé to začala moja mama. Chcela byť módnou návrhárkou, ale nešla na vysokú školu, lebo otehotnela, vydala sa a mala iné starosti. Bola však zručná krajčírka. Už pred osemdesiatym deviatym sa mojim rodičom podarilo predávať na jarmokoch oblečenie, ktoré mama ušila. Po Nežnej revolúcii si otvorili jeden z prvých butikov v Bratislave na Obchodnej ulici. Už však nepredávali oblečenie, ktoré šila mama. Otvorili sa hranice a tovar začali dovážať zo zahraničia.

V 90. rokoch bol rasizmus výrazne silnejší než dnes. Neštítila sa majorita nakupovať v obchode, ktorý viedli Rómovia?

Moji rodičia sa vynašli, mali biele predavačky. A môj otec vôbec nevyzerá ako Róm. V rodine máme Rómov, ktorí vyzerajú inak, než by ste čakali: majú modré oči, sú bledí. Ľudia si možno mysleli, že ani nie sú súčasťou menšiny.

Prečítajte si tiež:

Mala 19 rokov a tri deti. Dnes učí ženy, ako byť dobrou mamou

Ako ste si v sebe nosili rómsku kultúru? Vedeli vaši rodičia ešte po rómsky?

Moji rodičia už po rómsky nehovorili, možno babka. Vo vojnových časoch tu rómčina vymrela, ľudia sa báli používať ju. Babka však rada spomínala na staré hudobnícke časy a ja som ju veľmi rada počúvala. Práve Rómovia robili prvé bály, rozprávala mi o honosných plesoch v Carltone… rómska hudba sa niesla mojím životom, rada ju počúvam.

Vyrástli ste však medzi majoritou. Ako sa v 90. rokoch dospievalo mladej Rómke v Bratislave?

Mala som úplne bežné detstvo. Deväťdesiate roky však boli pre Rómov dosť hrozné, rodičia mi teda zakázali hovoriť, že som Cigánka. Veľa ľudí si asi ani neuvedomilo, že som tmavá. Mala som kamarátku, s ktorou som sa priatelila od 15 rokov. To, že som Rómka, si uvedomila, až keď mala 25. Povedala mi, že si myslela, že som len mamin suvenír z dovolenky.

Kedy ste si svoj rómsky pôvod začali uvedomovať vy sama?

Do začiatku základnej školy som ani netušila, že niečo také existuje. Až potom mi jedna spolužiačka vynadala do cigánok. Prišla som domov a pýtala som sa mamy, čo to je. Vtedy mi všetko vysvetlila.

Monika Vontszemüová Zdroj: Branislav Wáclav/Aktuality.sk

Riešila vaša mama posmievanie spolužiačky?

Moja mama je veľmi rázna. Prišla do školy, povedala spolužiačke, že to od nej vôbec nebolo pekné. Že je úplne jedno, aká som sa narodila, dôležité je, aký som človek. Odvtedy som s tým v škole nemala problém. Zrejme to bolo aj bratislavským prostredím.

Inde vám váš pôvod problémy nespôsoboval?

Poviem to na príklade. V okolí sme mali viaceré olašské rodiny a ich deti často na uliciach vystrájali a robili ľuďom zle. Keď som bola na základnej škole, raz nás s kamarátmi odchytili pri Medickej záhrade. Vravela som si, ‚čo to má byť, ja som tiež Rómka a oni ma chcú biť?‘ Jedno dievča z tej skupiny sa ma však zastalo. Povedalo ostatným, nech nás nechajú, lebo ma pozná z ulice, tak sme ušli. S odstupom času je to pre mňa zábavné, lebo neskôr mi zase hrozila bitka od skinheadov. Akoby som nepatrila do žiadnej skupiny.

Čo sa dialo, keď vám hrozila tá bitka od skinheadov?

Bolo to v puberte, boli sme s partiou vonku. V tom čase bola zlá situácia so skinheadmi, v Bratislave bolo ich veľa.

ČÍTAJTE VIAC O TÉME:

ZA ĽUDÍ, Rozhovor, Rasizmus, Andrej Kiska

Pridajte si Aktuality do svojho kanála správ Google.